Premýšlanie samo o sebe je úžasne užitočné na komunikáciu a vyjadrenie toho čo potrebujeme zdielať. Ak sa ale chceme stať majstrami v jeho používaní, potrebujeme si uvedomovať všetky jeho plusy aj mínusy.
Jedna z tých menej zvedomených stránok premýšlania je, že keď niečo popíšeme, tak tomu čo popíšeme dávame istú kvalitu fixácie. Začína to väčšinou nevinnou myšlienkou, ktorá keď je opätovne potvrdzovaná, tak z nej môže stať rigidný názor. Popisujeme si takto všetko, ale najväčšou šarapatu to môže narobiť pri ľudoch, partneroch, kamarátoch či známych. Ako ľudia sme v svojej podstate komplexné organické meniace sa bytosti, a práve premýšlanie nás častokrát najviac brzdí voči zmene.
Keď už niekde v detstve o nás niekto začal hovoriť ako o napríklad tichom introvertovi a my sme tomu uverili, môže nás to výrazne ovplyvniť na veľkú časť života. Spomínam si na jedno dievča, ktoré naposledy zdieľalo na jednom workshope holotropného dýchania, že ono si celý život o sebe myslí, že je tichá a utiahnutá. Až pri hlbšom procese zážitku seba si uvedomilo, že to vobec nie je pravda. Len bolo v nej veľa potlačených a zahanbených častí, ktoré sa práve radi vyjadrujú a komunikujú.
Jeden z najväčśích darov, ktorý si vzájomne môžeme dať je to, že sa budeme postupne presúvať mimo priestor ega, do čistejšieho vnímania. Z priestoru tela si potom dávame oveľa väčšiu podporu na zmenu ku celistvoti a objavovanie svojich zahanebných častí.

Najzaujímavejší konflikt v tomto je, že ľudia často krát túžia po tom, aby sa niektoré vlastnosti na ich patneroch zmenili. Sami ale k tomu prispievajú vetami ako „on je taký leinvý“ alebo „ona je taká sebecká“ a podobne. Namiesto toho, aby sme sa spojili v prvom rade hlbšie so sebou a dali druhému kvalitu záujmu, skúmania a priestoru bez nátlaku zmeny – prečo je pre toho človeka teraz dôležité, že takto reaguje? Aký je za tým príbeh? Pred čím sa tým chráni? Ako to súvisí so mnou, s akou energiou prichádzam, akým štýlom komunikujem a podobne.

Najväčšia sila je v tom, keď začíname od seba.

Narodili sme sa ako čisté duše, úplne spojené so svojím telom. Spontáne sme reagovali na to čo sme potrebovali, otvorene skúmali bez predsudkov, jašili sa či sem tam aj prekročili hranice. Dostali sme do vienka ako ľudia veľa darov a jedným z nich je aj schopnosť premýšlajúcej mysle. Máme ju takto rozvinutú ako jediné bytosti na tejto planéte. Je to dar kvôli, ktorému sa môžeme duchovne rozvíjať nad rámec bežnej existencie. Nikto iný nemá takúto perfektnú príležitosť – žiadne zviera nevie prehlbovať svoju intimitu, nemá možnosť cítiť svoje energetické telo, rozširovať lásku a splynúť v jednote s pôvodným zdrojom v absolútnej blažnosti.
Väčšina vecí má, ale aj svoju tieňovú stránku. Ako sa dá s ohňom príjemne zahriať pri krbe, keď prídete uzimení z jesennej prechádzky, dá sa ním aj zámerne spáliť celé hektári lesa. Podobne to je aj s našou premýšľajúcou mysľou. Naučiť sa ju zdravo používať a vyznať sa ako nás masívne ovplyvňuje je najväčšie umenie, ktoré bude ešte nejaký čas trvať, kým ho ako ľudstvo zvládneme.
A nie je to len o tom preslávenom hlase v našej hlave. Ona toho dokáže oveľa, oveľa viac – komplexné projekcie našich pocitov, vytváranie rolí, osobností, názorových štruktúr či vnútorných postáv. Toto všetko potom tvorí naše ego. Obrovská komplexná entita, ktorej primárna funkcia je nás chrániť a pomáhať nám prežiť.
Keďže sme sa narodili do stavu spoločnosti a rodiny, ktorá dostatočne nechráni to dôležité v nás, našu jedinečnosť, krehkosť a lásku. Ako nevinné deti sme si v istej chívli museli pomôcť sami, únikom do tejto mysli, ktorá má jednu obrovskú výhodu, a to, že v nej necítiť bolesť.
Pomohlo nám to prežiť našu osobnú traumu. Len nie všetci sme schopní si uvedomiť čím sme za to zaplatili – zamrznutím všetkých tých pocitov v tele, ktoré nás na nevedomej úrovni masívne ovplyvňujú a čakajú na vyliečenie. Teraz keď sme už dospelí a máme možnosť sa o seba adekvátne postarať, je toto jediná naozaj hodnotná cesta osobného rozvoja – postupné liečenie všetkých zamrznutých pocitov z detstva a pomaličké presúvanie sa z ega naspäť k životu v tele. Aby sme sa mohli znovu narodiť ako deti, ale už s úplne inou múdrosťou, inteligenciou a možnosťami.

Šamanské vnímanie je pre mňa dôležitý pojem a chcem vysvetliť prečo. Nepotrebujem znieť záhadne alebo mysticky, ale odzrkadluje pre mňa istý špecifický pohľad na život.
Cítim, že ako spoločnosť sa potrebujeme postupne preladzovať z toho bežného kulturálneho masírovania, ktoré nás všetkých do nejakej miery ovplyvňuje, ku niečomu viac reálnemu a pravdivému. Niečomu čo sa bežene na školách neučíme. O čo konkrétne ide?

Tu si je dobré uvedomiť, že väčšinová spoločnosť a tá hlbšia inteligencia, ktorá to tu riadi(niekto tomu hovorí boh, vesmír, tao alebo príroda..) majú rozdielne zámery. Zámer vesmíru, je smerovanie ku jednote. Zatiaľ čo zámer väčšinovej spoločnosti je expanzia, vonkajší cieľ, produkcia, konzum, odmena, pozornosť je stále niekde v budúcnosti a terajší moment nikdy nie je dosť.

Preto je dobré sa pozrieť, s ktorým zámerom sme viac zladení. Pri šamanskom vnímaní viac naladzujeme našu pozornosť smerom k zámeru vesmíru. Uvedomujeme si, že všetko čo sa nám v živote deje je v priamom prepojení s našim telom. Dostávame neustály feedback toho čo v sebe nosíme, akí užasní sme, ale aj na ktoré rezistencie a zraniteľnosti by sme sa v sebe mohli pozrieť.
A áno, keď „nepočujeme“ tak ten feedback musí byť niekedy veľmi drsný. Krásne uvedomenie však je, že aj drsnosť tohto feedbacku si vlastne volíme my sami – tým ako veľmi sa zaujímame, ako intímne sme spojení so sebou, čo v sebe vlastne „počúvame“ a čím sa riadime.

Keďže som rád aj veľmi praktický a konkrétny, tak vyberiem náhodne jeden príklad šamanského prepojenia, ktoré si si možno neuvedomil. Keď máš z niektorých ľudí výraznú emocionálnu reakciu, nejak ťa poburujú alebo rozčuľujú, tak to veľa krát odráža nejakú ich výraznú vlastnosť, ktorú nemáš v sebe dostatočne spracovanú a uchopenú. Veľa zahanbovania dostáva napríklad naša panva, naša animalita a brutálna mužská sila, ktorú každý v sebe nosíme. Ak sme si ju niekdy spojili s hlúpym správaním, vojnami a vytvorili k nej odpor, mohli sme ju zahanbiť tiež v nás. Lebo ona iba neintegrovaná bez srdca spôsobuje problémy. Potom nás môžu trigerovať ľudia, ktorí ju majú veľmi výrazne povolenú.
Skús napísať jedného, ktorý to tak dobre zosobňuje.

Rád si vytváram rôzne mentálne pomôcky, ktoré mi pomáhajú zvládať bežné životné výzvy o trochu príjemnejšie. Aj toto je jedna z nich, ktorú si často pripomínam. Používam ju hlavne keď cvičím alebo sa zameriavam na rast v akejkoľvek oblasti.
V tomto smere poznám tri typy ľudí. Tí čo si hlavne užívajú a pri akejkoľvek predstave makačky sa im robí na koži vyrážka. Na druhej strane sú zase makači, ktorí vyzerajú, že sa hlavne treba zodrať z kože a keď poriadne netrpíš tak vlastne akoby si ani nežil. No a potom je tu tretia skupina, ktorá to dokázala inteligentne skĺbiť a zobrať si z oboch polarít to najlepšie. Vznikne z toho práve takzvaná “príjemná výzva”, keď kultivujeme lákavosť a makačku súčasne. Posúvame svoje hranice, ale zároveň si ich nadstavujeme tak, aby to bolo pre nás prospešné a nevyčerpávalo nás to.
Všímam si, že je niekedy veľmi tažké sa v tom vidieť, kde mám svoje tendencie. Uvedomujem si akú veľkú rolu tam zohrávajú osobné skúsenosti, prebraté vzorce z kultúry a rodiné traumy. Ale aj toto je jeden zo spôsobov ako sa môžme na tej škále uvidieť a začať to postupne meniť.
Ako to máš ty? Máš pocit, že by si potreboval viacej zamakať alebo si viac užívať to čo robíš?

Dnes som sa prechádzal so psom ponad dedinské humná. Mimo mesta mi to akosi lepšie myslí. Prichádzajú hlbšie vhľady a lepšie sa viem sústrediť na flow kam ma to vedie. Uvedomil som si, že chcem zdielať hlavne veci, ktoré budú prospešné. Veľa totiž vidím rôzne teórie, filozofie či zamyslenia, ale až príliš často sa mi stáva, že spadnú do kategórie “zaujímavé”. Zaujímavé a čo ďaľej? Je to niečo čo prospešne ovplyvní môj život?
Pri prechádzke som kontemploval o téme pulzácie v živote. Už dlhší čas si uvedomujem ako život plynie a prejavuje sa v pulzáciách. V pulzáciach, ktoré majú taký kontrastný charakter a navzájom sa dopĺňajú a podporujú. Už starí taoisti to zjednodušili do princípu YIN a YANG. Dve strany energie, ktoré spolu tancujú v našom zažívaní na nekonečno veľa spôsobov. Pár z nich spomeniem – múdrosť a strach, nádych a výdych, pohyb a spočívanie, premýšlanie a bytie, rozvoj a rozklad, chlad a teplo a podobne.
A tu som si presne uvedomil ako mi veľmi pomáha si všímať aký mám k jednotlivým týmto stranám pulzácie vzťah. Lebo tento vzťah potom priamo ovplyvňuje moje reakcie, nálady či celkový môj pocit zo seba. Preto by som chcel, aby si si toto zobral ako inšpiráciu čo si najbližší čas môžeš všímať.
Jeden z príkladov môže byť, že sa v živote pohybujeme ako delfín, ktorý sa ponára pod vodu a následne skáče nad hladinu. Najprv sa músíme ponoriť, oddychovať, nabrať energiu, poliečiť zraniteľnosť, zozbierať perly z popod vody a potom si vo výsoku užívať, radovať sa a pracovať. Ani jedna z týchto fáz by nemala byť dominantná. Môže to byť prirodzený flow, ktorý si užívame bez ohľadu na to v ktorej fáze žívota sa nachádzame. Ale práve vzťahy a postoje k týmto kvalitám sú to čo ten flow narúšajú. Potom sa stáva, že sa chceme trepotať stále nad hladinou v radosti, lebo máme strach zo smútku, z ponoru ako keby to bolo niečo negatívne. Je to jedna z milióna možností. Čo nám ale môže pomôcť je zamerať svoju všímavosť na tieto pulzácie. Keď si všimnem niekde odpor, je to skvelý prvý signál, že by mohlo byť veľmi prospešné sa na to jedným očkom mrknúť. Pozvať tento odpor na rande a trošku ho vyspovedať. Pred čím nás vlastne chráni?

Veľa krát som už počul, že sa všeobecne ľudia málo hýbu. Majú málo pohybu. Nechodia si zacvičiť, nehrajú nejaký ich obľúbený šport a preto sa ich telá môžu cítiť menej štastne. Tieto tvrdenia môžu síce popisovať zovšeobecnenú realitu našej spoločnosti, ale nikdy mi nepriliši ako niečo čo ľudom v tomto smere pomôže. Skôr to veľakrát môže vytvárať podhubie k výčitkám a sebaobvinovaniu.
Mňa skôr vždy inšpirovalo sa viacej zaujímať o príčinu. Tých môže byť v tomto prípade samozrejme nekonečné množstvo, ale ja vám dám jedno vodítko, ktoré vám možno práve teraz zapasuje. Aby ste sa mohli hýbať viac, skúste sa najprv hýbať menej.
Viete teraz odhadnúť kde je väčšina vašej pozornosti?
Mne sa veľa krát stáva, že ju mám zaparkovanú práve v konceptuálnej alebo ak chcete premýšľajúcej mysli. Ale zaparkovaná nie je práve najlepší výraz, skôr to tam často krát vyzerá ako na nemeckej dialnici, kde sa dá ísť neobmedzenou rýchlosťou. Jej jednou z esencií je teda pohyb. Všimol som si, že mi to formuje kvalitu môjho vnímania. Vytvára vnútorný nepokoj a akýsi návyk. Návyk hýbať sa, ale bohužiaľ nie v tele, ale mojím premýšlaním. To častokrát formuje aj moje rozhodovanie. Radšej si pustiť seriál na Netflixe ako by som mal ísť na prechádzku.
Preto keď si to všimnem a mám pocit, že toho pohybu je už priveľa, dám si ako Neo v Matrixe červenú pilulku, čo v tomto prípade symbolizuje meditáciu. Meditácia prináša priestor a nepohyb, ktorý je pre naše bytie uplne esenciálne vyživovátko. Až potom keď mám tento nepohyb vyživený v tele a zároveň si dobijem dostatok energie, tak si telo “klasický” pohyb, o ktorom tak všetci básnia aký je pre nás dôležitý, samo vypýta. Úplne prirodzene, bez tlačenia a s radosťou.

Tento post nadväzuje na predchádzjúci. Ak si nečítal, mrkni Senzitivitu. Príde mi veľmi rozumné a až nevyhnutné rozvíjať v sebe túto kvalitu. Hlavne v súčasnej spoločnosti, kde nemá veľmi podporu a pritom mám pocit, že tak silno ju potrebujeme! Rýchle výsledky, progresívne startupy, coolness, MMA, inovácie či počet followerov na instagrame – to sa naozaj ráta. Ale je to naozaj v harmónii? Zakornenené v láske, porozumení, inutícii, bytí a múdrosti?
Senzitivita môže mať okolo seba nabalené aj rôzné názory a strachy, ktoré ju veľmi nepodporujú. Nejde o to, aby sa z nás stala “citlivka”. To môže byť iba jeden prejav našej duše, aby sme si túto kvalitu začali dostatočne vážiť a ceniť.
Senzitivita, istá intimita a jemnosť potrebuje podporu v tej druhej polarite. Potrebuje svoju ochranársku gorilu. Zo svojej skúsenosti viem, že ak cheme ísť do stále väčšej senzitivity, chce to už istú šikovnosť a vzdelanie ako narábať so svojou silou. Silou, ktorá senzitivitu podporuje – pomalá, výživná a trpezlivá. Je to veľa o tom akým spôsobom cvičíme, čo konzumujeme(a netýka sa to iba jedla), s kým sa stretávame, na aké miesta chodíme či čo pozeráme na YouTube.
Najdôležitejšia vec, ktorú tam ja vidím, je stále stabilnejšie zakoreňovať svoje vedomie a pozornosť do tela. Byť v premýšlaní a zároveň senzitívny nie je veľmi podporujúce. Môže sa vám potom zdať, že vám všetko vadí a vyrušuje.
Mať nadstavenú istú prax pomáha, niečo o čo sa môžte oprieť, že vás vedie pre vás zdravým smerom. Minimálne dovtedy pokiaľ sme stále väčšinou pozornosti vo svojom premýšlaní. Verím, že od nejakého bodu sa budeme môcť spoľahnúť iba na svoju intuíciu a všetko čo budeme robiť sa stane jednou prirodzenou a naplňujúcou meditáciou.

Ak by si chcel pocítiť, aké to je mať vedomie zakorenené stabilnejšie v tele, tak včera som dal von meditáciu – jednobodová koncentrácia. Bude asi menej obľúbená, ale je úžasne efektívna a dáva obrovský benefit. Dajme si aj takúto drsnejšiu výzvu! Odporúčam si ju zaradiť aspoň na týždeň do praxe a sledovať ako sa vám mení vnímanie.

S meditáciu prichádza aj jedna kvalita, ktorú by som rád oslovil. Tým, že obraciame svoju pozornosť dovnútra a dlhší čas spočívame so svojim pocitom tela, nastáva v tele efekt zjemňovania a zvyšovania senzitivity. Zjemňovania pocitu, štruktúr a akejsi frekvencie celého nášho bytia. Ponárame sa do svojej hĺbky a aj hĺbky spojenia so zdrojom, z ktorého všetci pochádzame. V buhizme to nazývajú Alaja-vijnana, akási pôvodná mysel, z ktorej sa všetko rodí.
Zotrvávať v tejto stále jemnejšej frekvencii je viac vnútorne naplňujúce, lebo sme hlbšie spojení s touto pôvodnou mysľou. Na konci tejto cesty je to slávne osvietenie, o ktorom básni väčšina mystikov sveta – konečné splynutie s týmto pôvodným zdrojom. Nechcem veľa písať o veciach, ktoré sú nesmierne daľeko od nášho a môjho stavu, len som potreboval, aby sme pochopili, že tu je istý smer, istý vektor, ktorý keď nasledujeme tak to má na nás istý vplyv. Dva z tých vplyvov teda sú, že máme stále jemnejšiu frekvenciu, dalo by sa povedať, že sme citlivejší a druhý, že sa cítime stále naplnenejší.
Rozvíjanie tejto citlivosti je pre mňa esenciálne ak chcem stále hlbší a plnší zážitok zo života. Zároveň má citlivosť jeden obrovský benefit, ktorý si možno veľa ľudí ešte nezvedomilo a to, že so zvyšújúcou citlivosťou mám ako človek stále viac informácii z okolia. Nemyslím teraz informácie typu koľko gramov proteínu má tento produkt, alebo kedy odlieta najbližšie lietadlo z Berlína do Londýna. Myslím skôr informácie, ktoré sú pre mňa osobne oveľa cennejšie. A to sú takzvané pocitové, ktoré mi pomáhajú sa orientovať v živote oveľa užitočnejším spôsobom – lebo sú priamo spojené s tým čo sa deje v tvojom tele a okolí. Kam ťa život vedie, kde je teraz pre teba najlepšie miesto, lepšie vieš rozoznať čo pre seba potrebuješ spraviť alebo ako sa tvoj kamrát práve cíti aj keď možno navonok sa tomu vyhýba – tých benefitov je neskutočne veľa.
Oproti tomuto všetkému potom stojí náš život a vonkajší svet, ktorý môže byť pre nás celkom slušnou výzvou. Výzva je to potom ešte o to väčšia, keď chceme zároveň rozvíjať túto citlivosť do hĺbky. Chcel som dnes hlavne teda zvedomiť, aký má meditácia na nás efekt.

My ako ľudstvo máme jednu úžasnú vlastnosť. Tá naša hlavička sa primiešala snáď už všade. Na jednej strane je to úžasné, že sa môžeme o rôznych veciach spolu baviť, komunikovať a vyjadrovať. Mám to rád. Všímam si ale aj tu tienistú stránku, keď sa s veľa vecí stáva iba akýsi koncept či predstava. Najlepší príklad mi príde cirkev, ktorá dokázala spraviť z lásky akýsi súbor pravidiel, podľa, ktorých by sa mal človek riadiť. Pôvodný zámer bol verím že dobrý, ale chýba tomu istá hĺbka. Žiadny pokus o všeobecné usmernenie ľudí, podľa mňa nikdy nemôže byť úspešný. Oberá ich totiž o ich vlastnú inteligenciu, ich jedinečnú cestu.
Ale dnes sa chcem pohrať so slovom intimita. Čo to pre vás znamená a predstavuje? Ja som totiž zistil, že keď som viac spojený so svojím telom, už tam tieto koncepty nehrajú až takú rolu. Pohľad na tieto veci sa mi mení a vyvstávajú úplne nové vhľady. Momentálne vnímam intimitu už ako istú kvalitu spojenia so sebou a svojim telom. Niečo čo keď prehlbujem tak mi je stále príjemnejšie. V ideálnom stave by som si rád čo najviac zachoval túto kvalitu bez ohľadu na to, či som sám doma pri sviečkach zababúšený do deky alebo na trhovisku s 300 ľudmi. V minulosti som si myslel, že to nie je možné, ale ono to ide. Chce to už ale istú šikovnosť a rozvoj svojej energie, ktorá ma udrží v tejto kvalite bez ohľadu na to čo sa deje okolo mňa. Dokonca buhisti majú vo svojej praxi k tomu aj reálny cieľ. A to, aby si vedeli predstaviť pred sebou pohár vody tak čisto, akoby ho reálne videli na vlastné oči a vôbec by ich z tejto vizualizácie nevyrušilo ani keby okolo trieskalo 1000 bubnov. Preto so senzitivitou treba rozvíjať aj silu. Ale o tom konkrétnejšie už nabudúce.
Intimita ako hĺbka a zároveň jemnosť spojenia s naším telom, nie ako večera pri sviečkach.

Keď som na toto prišiel, tak som si povedal „kiež by to takto mohli pochopiť všetci“. Áno, z tejto naivity som už vyrástol, ale s vami by som to aj tak rád zdieľal.
Jedna vec, ktorú je zaujímavé vedieť o našej konceptuálnej alebo premýšľajúcej mysli je, že neustále premýšlať nie je niečo čo by bolo našou prirodzenou ľudskou povahou. Je to zvyk, ktorý si z rôznych dôvodov vytvárame už od detstva. Väčšinou sa „schovávame“ v tejto mysli pred rôznymi pocitmi, ktorých sa bojíme.
Prirodzený stav nášho bytia by mal byť, že kam svoju pozornosťou vedomie zameriame, tam by malo v pokoji spočívať. Túto kvalitu si už prirodzene zachovali možno iba domorodé kmene, ktoré stále žijú veľmi späté s prírodou. Píšem to hlavne preto, lebo som sa pár krát k tejto kvalite pričuchol a viem, že tento pokoj a prirodzené spočívanie so svojou energiou a bytím je neskutočne príjemné a neplňujúce. Že vlastne pocit úplneho naplnenia a spokojnosti je akási základná ľudská povaha, pre ktorú nemusíme nič robiť.
Predstavte si, že máte rituál. Každé ráno hodíte tenisovú loptičku o stenu a robíte to takto už 35 rokov. Je potom ťažké vstať a spraviť zrazu niečo iné. Dokonca sa vám môže zdať, že to je vlastne pre vás už prirodzené. Zabudli sme, že sme si to sami vytvorili a nemusí byť úplne jednoduché to zmeniť. A tak podobne to je väčinou aj s naším premýšlaním. Vytvorili sme si obrovský návyk, ktorý ale neprináša sľubené ovocie. To po čom každá bytosť vedome, alebo podvedome túži. Po absolútnej spokojnosti, naplnení a blaženosti.
Tu musím pripomenúť aj typ láskavého prístupu, ktorý sa pri tom snažím kultivovať. Ak už mám tieto informácie, snažím sa si všímať aký sposobom to chcem zmeniť. Keď je myseľ ako rozbehnutý divý kôň, tak to, že na ňu skočím ako Herkules a silovo ju zastavím väčšinou veľmi nepomáha. Bude sa brániť ešte viac a nabudúce sa rozbehne ešte väčšou rýchlosťou a divokosťou. Je to taký meditačný jojo-efekt.
Chcem skôr na toho koňa s pokorou nasadnúť, vypočuť si ho a v kľude ho odviesť do stajne. Je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že si tam ten kôň bude v pokoji žuvkať seno. Už dávnejšie som zistil, že čím jemnejšie a láskavejšie nejakú vec spravím, tým dlohodobejší efekt bude mať.

Óda na #smútok. Musím to napísať. Keď vidím, ako s ním zaobchádzame, musím sa ho zastať. Predsa naše telo si nevymyslelo emócie, aby nás trápilo. Každá je aj prospešná. Smútok prináša vačšinou veľmi cenné informácie. Správy o tom, čo nám chýba. Keď naberieme odvahu, ponoríme sa do neho, privítame ho ako najlepšieho priateľa, tak si z toho stretnutia môžeme odniesť veľmi cenné perly.
Podľa čínskej medicíny prináša energiu, ktorá nás obracia dovnútra. Presne naopak ako radosť. Aj tu platí pravidlo, že všetko by malo byť v harmonii, vyvážené. Až keď je smútku nadmieru, tak začína byť neprospešný, uzatvára nás príliš do seba. Takisto ako radosť keď je jej príliš, môže byť deštruktívna. Drží nás v povrchnosti. Ber to ako inšpiráciu k tomu, aby si sa pozrel aký máš k týmto kvalitám vzťah.
Aj radosť môže byť z nejakého dôvodu zakázaná, ale väčšinou to schytá smútok okolo, ktorého máme rôzne procesy, strachy a hlavne zahanbovania. Často ho zatlačíme do útrob nášho podvedomia a potom z nás presakuje zadnými dvierkami. Len pokorne žiada o pozornosť, má pre teba správu, alebo len chce, aby si ho prijal.